V prvý pondelok, keď som mala ísť do školy, som sa dosť bála, čo sa naposledy stalo, keď som mala štátnice. Avšak nakoniec sa ukázalo, že strach nebol vôbec opodstatnený. Ako som neskôr zistila, univerzita, na ktorú tu momentálne chodím, je súkromnou súčasťou Univerzity v Seville, čo sa samozrejme hneď prejavilo na niekoľkých veciach.
Po prvé je to určite fakt, že škola tu je podstatne ľahšia ako na Slovensku, kde študujem Cestovný ruch, inžiniersky stupeň na Ekonomickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Mám tu 4 predmety a z toho len jeden v španielčine, takže sa najbližšie 4 mesiace nemám právo sťažovať. Druhý, dosť výrazný rozdiel je vzťah profesorov a študentov. Badateľný je osobnejší a priateľskejší prístup a taktiež veľká tolerancia k lenivosti zo strany profesorov. Ja by som to skôr nazvala vedomá ignorancia toho, že študenti vás majú občas v paži. Mojej pozornosti tiež neunikol markantný rozdiel medzi prednáškami, kde tu sa jedna téma preberá aj tri prednášky a samozrejme ju máte vyvesenú od začiatku na študentskom portáli, zatiaľ čo u nás doma preletíte dve témy za jednu prednášku a môžete len dúfať, že ste si stihli zapísať všetko, čo profesor hovoril, a že to možno aj niekde uploadne. Aby ste mi však nezávideli, môžem vás ubezpečiť, že jedna vec je tu horšia ako u nás, a to byrokracia, ktorá je ešte väčšia ako na ktorejkoľvek pošte u nás.
Čo sa týka ostatných Erazmus študentov, musím konštatovať že sme si celkom ako ľudia sadli. Som tu ja a ešte jedna Slovenka, Andrea, zlatá baba z Nitry, dve baby z Francúzka, jedna Talianka ak sa nemýlim a celá grupa ľudí z Nemecka, je ich asi 6. V štvrtok prvého týždňa sme mali spoločnú večeru, ktorú zorganizovala škola a naša koordinátorka Elena, ktorá tu o nás stará. Išli sme do reštaurácie Los Coloniales, kde podávajú skvelé Tapas (typické španielske jedlo,môže byť studené alebo teplé) a kde som mala po prvýkrát možnosť ochutnať pravú Sangriu či Tinto de Verano, čo je vlastne červené vínko zmiešané s citrónovou alebo pomarančovou limonádou, podávané s ľadom. Odvtedy pravidelne chodíme prostredníctvom tunajšej univerzity s Elenou každý týždeň na nejaké výlety, ale o tom neskôr.
Čo sa týka života ako takého, Sevilla je ako iné španielske mestá, v ktorých priam hmatateľne cítiť všetky aspekty španielskej kultúry. Sedenie vonku pred kaviarňami, pravidelná každodenná siesta od 14:00 do 17:00, Španieli spievajúci si pri chôdzi, pouliční predavači, otvorenosť a množstvo iných náznakov, vďaka ktorým si tu Slovák ako ja, pripadá ako na dovolenke (hoci to počasie sa tak nespráva, kedže tu leje väčšinu času). Nočný život sa od toho denného veľmi nelíši, akurát, že je tma a vďaka alkoholu sú bariéry medzi ľuďmi ešte tenšie, samozrejme v tom lepšom zmysle. Ľudia sú úprimní, otvorení a temperamentní.
No a na záver jedna veselá príhoda. Keď som si tu prvýkrát prala, zavesila som si veci na špagát na balkóne, a kedže som nenašla dosť štipcov, tak som jedno tričko nechala bez. Vravela som si, že nefúka a budem to každú chvíľku kontrolovať. Na ďalšie ráno som prišla pozrieť na veci, či je všetko na mieste a išla som do školy. Kým som sa vrátila, dosť sa rozfúkalo.Po príchode na balkón som zistila, že jedno moje tričko zletelo nižšie ako bolo plánované. Tak som išla na ulicu, že asi bude na chodníku. Nebolo. Pohľadom hore som ho našla o poschodie nižšie visieť u susedov. Psychicky pripravená s papierom španielskych slovíčok som im zazvonila na byt. Nikto nebol doma, čo mne na jednej strane vyhovovalo. O 3 hodiny neskôr som znova zišla dole zistiť, kde sa tričko nachádza. Na moje prekvapenie neviselo u susedov, ale spadlo na mrežu, ktorej funkcia bola, aby takéto popadané prádlo nepadalo na ulicu. Aspoň som vedela, že to funguje. Teraz však bolo treba vyriešiť, ako tričko dostanem dole z výšky asi 2,5 metra. Niekoho poprosiť v tej dobe, kvôli mojej jazykovej bariére, nepripadalo v úvahu, takže som sa do bytu vrátila po metlu, presvedčená, že to bude stačiť. Nestačilo. Znova som sa vrátila do bytu a snažila sa nájsť niečo, čím by som mohla tu metlu predĺžiť. Hovorí sa, že zúfale situácie si vyžadujú zúfale riešenia. Jediné čo som teda v celom byte našla bola obracačka na palacinky a lievance, priviazala som ju šatkou na metlu (lepiacu pásku som nemala) a takto vyzbrojená som na ulici 5 minút na špičkách namotávala tričko ako špagetu na obracačku, kým som ho víťazoslávne nezískala. Síce jedna mamička odo mňa výrazne odťahovala svoje dieťa, ale koniec dobrý, všetko dobré :).